1. Každú zeleninu v záhrade by mal záhradník polievať.
2. Každá mrkva je zelenina.
Záver: Každú mrkvu v záhrade by mal záhradník polievať.
Triviálny aristotelovský sylogizmus, však? Čo by ste však povedali na to, keby vám niekto tvrdil: „Súhlasím, mrkva je zelenina. A takisto ako vy si myslím, že by mal záhradník polievať všetku zeleninu v záhrade. Mrkvu však polievať nemusí." Nesmelo namietnete: „Ak tvrdíte, že mrkva je zelenina a zároveň súhlasíte, že zeleninu by záhradník polievať mal, potom sa nevyhnete záveru, že by mal polievať aj mrkvu. Váš postoj je nekonzistentný." Váš oponent sa však nedá zaskočiť a pohotovo zareaguje: „Nechoďte na mňa s týmito stredovekými fundamentalistickými nezmyslami. Ja som za slobodnú voľbu záhradníka. Záhradník má právo robiť si so svojou záhradou, čo chce. Prebuďte sa, človeče, sme v 21. storočí! Vysloboďte sa zo zajatia netolerantného fanatizmu."
Diskusia o práve na život pred narodením často naberá práve takýto charakter. Mám podozrenie, že diskutujúci, ktorí argumentujú v takomto emocionálnom štýle, nemajú jasnú predstavu o tom, z akých koreňov vychádza ich presvedčenie, a prečo vlastne tvrdia to, čo tvrdia. Akoby sa postmoderný človek odnaučil myslieť, akoby zabudol na aristotelovskú metódu formulovania predpokladov a z nich vyplývajúceho záveru.
Pozícia tábora úcty k životu sa dá vyjadriť vo forme dvoch premís a jedného záveru:
1. Každému občanovi by mal štát garantovať právo na život.
2. Každého jedinca v ktoromkoľvek štádiu vývinu, a teda aj pred narodením treba považovať za občana.
Záver: Každému jedincovi pred narodením by mal štát garantovať právo na život.
Sylogizmus (nazvime ho teória T) sa ešte dá doplniť zdôvodnením predpokladu č.2: Výskumy genetiky, embryológie, fyziológie a vývinovej psychológie podporujú presvedčenie, že vložiť okamih vzniku človeka-občana do nejakého časového bodu po odštartovaní vývinu človeka je umelé. A ak aj niekto má pochybnosť o totožnosti jedinca v nejakom štádiu vývinu človeka, už táto jeho pochybnosť stačí na to, aby ho za človeka-občana považoval. Ide o tzv. princíp väčšej bezpečnosti - o akúsi descartovskú zásadu: „Pochybujem, teda nechám žiť - dubito ergo respecto." Ak neexistuje konsenzus o totožnosti ľudského embrya, neprekáža to. Zhodneme sa v tom, že neexistuje zhoda. Prijmeme konsenzus o tom, že neexistuje konsenzus.
Ako kritik tejto úvahy (vyznavač teórie nonT) máte len dve možnosti, ako ju vyvrátiť: buď napadnete predpoklad 1, alebo 2. Ak si zvolíte prvú možnosť (všeobecné právo na život) a logicky ju domyslíte, zistíte, že vedie k anarchii a Divokému západu. Skúsite teda napadnúť bod 2. Tam vás však čakajú argumenty vo forme vedeckých faktov v kombinácii s princípom väčšej bezpečnosti.
Predstavte si seba ako poľovníka, ktorý kráča v šere lesa a zrazu sa v kroví čosi šuchne. Má to síce ľudské črty, vy však neviete naisto, či ide o človeka. Budete strieľať? V podobnej situácii je človek, ktorý vidí v šere maternice vyvíjajúceho sa jedinca. Ak odmietnete zásadu „dubito ergo respecto", povedie vás to k strieľaniu na potenciálne ľudské bytosti. Myslím si, že pozícia zástancov tzv. slobodnej voľby je neudržateľná. Mnohí jej prívrženci sa pokúšajú o nemožné. Nechcú poprieť, že mrkvu treba považovať za zeleninu, ani že zeleninu treba polievať. Logickému dôsledku o potrebe polievania mrkvy sa však bránia nezmyselnými frázami o slobodnej voľbe záhradníka. Usilujú sa seba prezentovať ako veľkorysých a tolerantných zástancov akejsi hybridnej teórie „T a nonT". To je však protirečenie. Buď STE za právnu ochranu nenarodených (T) alebo NIE (nonT).
Akékoľvek rozhodnutie je netolerantné, pretože netolerancia (omylu) je esenciálna vlastnosť pravdy. Tolerancia môže byť len medzi ľuďmi, nie medzi výrokmi. Ten, kto je presvedčený, že 2x2=4, nemôže tolerovať názor, že 2x2=5, môže však tolerovať nositeľa opozičného názoru. Snaha nájsť zlatú strednú cestu je v tomto prípade márna. Pokiaľ čakáte, že výsledkom diskusie by malo byť čosi ako „všetci máme pravdu", vplížil sa vám do myslenia omyl postmodernizmu.
Je samozrejmé, že problematika života pred narodením má okrem legislatívnej dimenzie aj dimenziu etickú, osvetovú, sociálnu, pedagogickú. Veľmi dôležitá je práve v rovine etickej. Legislatíva je len dôsledok. Pre mňa za mňa nemusíme etické právo na život implementovať do zákonov. Divoký západ má tiež svoje čaro, možno by nás v boji o život naučil nemoderným cnostiam odvahy, čestnosti a džentlmenstva. Hnevá ma však, ak chce niekto dať do zákona etické právo na život, ale len pre istú skupinu občanov, pričom istej skupine ho odníma - a zhodou okolností do nej sám nepatrí. Je to zbabelosť. (Ja však stále dúfam, že ide o nedôslednosť v logickom myslení, alebo o zvrátenú snahu o toleranciu.)
(Pozn.: Časť tejto úvahy bola v zmenenej forme publikovaná v Domine fórum.)
