Po špirále k jadru kresťanstva
”Pôvabom kázania je práve možnosť vracať sa v kruhu, či skôr na špirále, k jednotlivým témam a odkrývať postupne rozličné fazety a vrstvy tajomstva vo svetle rôznych evanjeliových textov a rôznych liturgických dôb.” Halíkov výklad biblických pasáží týkajúcich sa adventu, Vianoc, pôstu a Veľkej noci umožňuje prehĺbiť si poznanie významu centrálnych udalostí a sviatkov kresťanstva. Napríklad v meditáciách o Kristovom utrpení Halík vychádza z Jánovho evanjelia, ktoré zobrazuje smrť a vzkriesenie ako jednu skutočnosť, videnú z dvojitej perspektívy. Kríž je dvojznačným symbolom. Na Veľký piatok si v ňom kresťania uctievajú toho, ktorý sa nezľakol bolesti a smrti. V tento deň sa však zdá, že Ježišova cesta skončila katastrofou. Nietzscheho veta o smrti Boha sa v tento deň stáva ortodoxným kresťanským výrokom. Veľkopiatočné popoludnie naznačuje, že duchovná skúsenosť opustenosti od Boha, ktorá tkvie v jadre tzv. ”zarmúteného” ateizmu, nie je ani kresťanom cudzia a nezrozumiteľná. Viera nie je súborom optimistických ilúzií. Je to cesta, na ktorej sme z času na čas ako Jób všetci vystavení púšti Božieho mlčania. Cesta však vedie ďalej – cez mlčanie Bielej soboty - až k nedeľnému ránu, ”ktoré konečne prinieslo svetlo; svetlo, ktoré vo tmách svieti a tmy ho nepohltili.”
Katolicita vs. katolicizmus
”Katolícky” znamená všeobecný, všezahrňujúci. Pre Halíka platí označenie ”katolícky mysliteľ” etymologicky presne, pretože vo svojich úvahách čerpá z rozličných myšlienkových a kultúrnych prameňov a vedie s nimi otvorený dialóg. Novoveký triumfalistický katolicizmus považuje za slepú uličku vo vývoji cirkvi. Zdôrazňuje význam katolicity – t.j. všeobecnosti a otvorenosti myslenia i k židovskej a k reformačnej myšlienkovej tradícii. ”Ku katolicite patrí komplementarita. Katolicita nie je uniformita; ‚pravda je symfonická’.” V Halíkových reflexiách sa viackrát objavujú myšlienky z protestantskej teológie a tiež z Talmudu a zo židovskej mystiky. Z nej predovšetkým kabalistický motív Boha, ktorý po stvorení sveta a človeka dobrovoľne ustúpil do pozadia; umenšil sám seba, aby poskytol priestor ľudskej slobode. Kniha obsahuje zaujímavé podnety aj pre dialóg s východnými náboženstvami alebo so sekulárnym humanizmom.
Politika a humor
V Halíkových príhovoroch sa vyskytuje aj reflexia politicko-filozofických otázok. Autor zdôrazňuje, že ideály slobodnej demokratickej spoločnosti nespadli z neba. Dozreli na ”konkrétnom strome duchovnej kultúry západného kresťanstva, katolíckej syntézy židovsko-kresťanského náboženstva, gréckej filozofie a rímskeho práva a samozrejme i tradície európskej reformácie.” Parlamentná demokracia, právny štát, hospodárska sloboda a sociálna solidarita sú plodmi západného kresťanstva. Ich rodokmeň nevedie len k antike, alebo len do Paríža – kolísky ideálov francúzskej revolúcie. V istom zmysle vedie až do Betlehema. Jedným z ohrození demokracie je, že uschne konár, na ktorom sama sedí, že sa vytratí jej kultúrne pozadie. Halík rozlišuje medzi užitočnou sekulárnosťou spoločnosti, ktorá poskytuje slobodný priestor ľuďom rôzneho presvedčenia, a ”militantným sekularizmom”, ktorý zamedzuje akejkoľvek duchovnej tradícii prístup do verejného priestoru, a stáva sa tak sám pseudonáboženskou ideológiou. Halíkove myšlienky o duchovnom rozmere humoru vystihujú, čím sa líši bigotná a zamračená ”viera” od zdravej zbožnosti. Človek, ktorý pozdvihuje myseľ v oslobodivom smiechu, prekračuje samého seba. Mieri k tajomným výšinám, ktorými sa slobodne rozlieha nádherný chorál Božieho smiechu. V úvahách o podstate kázania autor uvádza anekdotu, podľa ktorej počas katolíckej nedeľnej omše nasleduje Vyznanie viery (Krédo) hneď po kázni, aby si veriaci obnovili svoju vieru oslabenú mizerným výkonom kazateľa. Aj kvôli Halíkovej úcte k božskému mystériu zvanému humor, možno povedať, že keby to nebolo proti liturgickým predpisom, mohlo by sa počas Halíkových omší Krédo vynechávať.
